Ja, opatrovateľka

Niekedy vie byť opatrovanie náročnou prácou či už fyzicky alebo psychicky, ale veľakrát sa všetka moja starostlivosť vracia v úžasných dávkach pozitívnej energie. Keď zrazu cítim, že klient ma berie ako rodinu, že sa na mňa spolieha, vie že moja dcérka bola minulý týždeň chorá a chce vedieť ako sa dnes má. Alebo mi z pečenia nabalí babička buchty, aby aj manžel ochutnal. Tieto momenty sú pre mňa nesmierne silné, lebo práve v týchto okamihoch sa z mojej práce stáva poslanie.

Starať sa o iných ma robí nesmierne šťastnou. Pravdupovediac vždy som vedela, že som súcitná, pracovitá a mám zmysel pre humor ( a to vravím pri všetkej skromnosti:)), ale až pri opatrovaní som zistila aké je to všetko veľmi dôležité. S klientom treba mať súcit, treba ho podporiť, ale nikdy ho neľutovať. Rada sa s ním porozprávam, vypočujem si trápenia či ťažoby, ale nechcem ho ľutovať a dláždiť mu tak cestu k „odchodu“. Keď mám imobilného klienta, ktorý však má silu na to, aby sa napríklad na posteli pretočil, tak to nebudem robiť zaňho. Vidím, že má dosť sily a chcem, aby to využil. Aby vedel, že to dokáže, hoci je to „len“ zmena polohy. Chcem, aby vedel, že je silný, že jeho zdravotný stav môže byť ešte dlho stabilizovaný, prípadne sa môže zlepšiť. A to sa mi neraz stalo. Keď imobilný klient neskôr po ťažkom úraze vstal a ja som už nebola potrebná. A tieto momenty boli úžasne silné. Potom, keď sme sa s babkou stretli v meste už ako staré priateľky, nie ako opatrovateľka- klientka.

Samozrejme, vždy je dôležité či si opatrovateľka s klientom sadne. Každý má inú povahu, iné očakávania. Mám na to však recept a pár tipov.

V prvom rade, vždy, za každých okolností treba zachovať dôstojnosť klienta. Či už mobilného alebo imobilného. Pri každom úkone, najmä pri hygiene. Mať to na zreteli, aj keď má klient demenciu alebo je inak psychicky ťažko chorý. K týmto klientom nepristupujem ako k deťom, ale ako k dospelým, ktorým podávam pomocnú ruku. S úctou a rešpektom.

Tiež rada počúvam ich príbehy. Niekedy ich aj opakujú a už presne viem ako sa skončia. Alebo ak babička zabudne ako príbeh pokračuje, tak jej s tým pomôžem 🙂 . A s týmto sa spája humor. Som veľmi nerada ak sa klient na začiatku cíti trápne ak sa stane nejaká „nehoda“. Vždy sa to snažím otočiť na humor, snažím sa uvoľniť atmosféru, rozpoviem nejaký príbeh čo mi napadne a nakoniec sa s babičkou len smejeme. Všetko, čo robím je prirodzené a pre hanbu tam nie je žiadne miesto. Všetko je v poriadku a chcem, aby to cítili aj klienti. Aj „moja súčasná babička“ má úžasný zmysel pre humor. Povedala by som, že až čierny. Niekedy som rada, že naše vtípky nikto nepočuje. 🙂
Ďalšou veľmi podstatnou vecou je nebrať veci osobne. Ak aj klient nemá svoj deň, je mrzutý, tak si to neberiem k srdcu. Každý máme lepšie a horšie dni. Niekedy sa s babkou o tom porozprávame, niekedy však vidím, že sa nechce rozprávať, tak zatiaľ žehlím, upratujem a snažím sa jej spraviť priestor pre seba a svoje pocity.

A aké je to byť súčasťou Prosocie? Pre mňa to znamená predovšetkým veľkú podporu. Môžem sa jednak podeliť o strasti aj radosti, ktoré sú súčasťou môjho povolania, ale najmä sa vždy hľadá reálne riešenie na akýkoľvek problém, ktorý sa vyskytne. Prostredníctvom Dobrej krajiny v súčasnosti Prosocia zháňa finančné prostriedky na zdravotnícke pomôcky. „Moja súčasná babička“ má napríklad polohovateľnú posteľ, lebo jej rodina si to ako jedna z mála mohla dovoliť. Pre mňa a pre babičku je to nesmierna pomoc a uľahčenie práce. Mnohé moje kolegyne opatrovateľky a ich klienti však nemajú toľko šťastia a doslova trpia nedostatkom zdravotníckych pomôcok.

Preto si veľmi vážime akýkoľvek Váš príspevok na zakúpenie pomôcok. Aj vďaka nim vieme zachovať dôstojnosť klientov a zabezpečiť im plnohodnotnú jeseň života.

Za Vašu pomoc Vám zo srdca ďakujeme

Iveta (opatrovateľka z Prosocie,o.z.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *